Poslať linku Vytlačiť
 

Uhorská éra (do roku 1918)

V Uhorsku sa moderný šport etabloval v priebehu 2. polovice 19. storočia. Dovtedajší vývoj telesnej kultúry na našom území, ktoré bolo súčasťou Uhorska do roku 1918, prebiehal od najstarších čias totožne s vývojom v ostatnej Európe. Fyzické aktivity obyvateľstva boli orientované vzhľadom na samotnú existenčnú otázku predovšetkým na telesnú prípravu bojovníkov a pracovné činnosti. Časté vojny si vyžadovali plnú fyzickú zdatnosť jednotlivca, nevyhnutnosťou bolo ovládanie zbraní, vytrvalosť, obratnosť, sila v boji proti nepriateľovi či pri love.

V období raného feudalizmu (5. - 11. storočie) sa však stretávame už aj s aktivitami herno-zábavnými, s prirodzenou súťaživosťou ako súčasťou života stredovekej spoločnosti, čo sa vo zvýšenej miere prejavovalo v období rozvitého feudalizmu (12. – 16. storočie). Príklad analógie so súčasným ponímaním športu predstavovali rytierske turnaje, ako zdroj zábavy šľachty od konca 13. storočia. Ten najstarší na území Slovenska usporiadal kráľ Karol Róbert okolo roku 1330 v Bratislave. Sedem rytierskych cností (jazda na koni, zápas a šerm, lukostreľba, plávanie, poľovačka, šach a veršovanie) ako „sústava“ skončilo v priebehu 16. storočia, keď rytierstvo zostalo už iba tradíciou.


Feudáli si spestrovali každodenné bytie kratochvíľnymi hrami a zábavami so súťažnými momentmi v behoch, skokoch, hodoch, naháňačkách, zápasoch či tancoch. A taktiež loptovými hrami, ktoré sa do Uhorska dostávajú od 13. storočia. Neoddeliteľnou súčasťou mestskej telesnej kultúry boli šermiarske bratstvá a strelecké spolky, a práve ony sa stali predchodcami neskorších telocvičných spolkov a športových klubov. Práve tradičné disciplíny – jazdectvo, šerm, streľba, začínajú začiatkom 19. storočia prechádzať zmenami a pod vplyvom prenikania nových prvkov zvonka strácajú svoj niekdajší charakter čisto vojenských činností. Ich súťažné a zábavné momenty získavajú pozvoľna podobu moderných športových disciplín.
Fyzickým aktivitám a snahám o prirodzený pohyb so súťažným podtónom sa nevyhýbal ani pospolitý ľud, obyvatelia vidieka. Usporadúvali rozličné zápolenia v behoch, skokoch, hodoch, zápase, pästných súbojoch a hlavne tancoch.



Približne od polovice 19. storočia, najmä však na jeho sklonku, sa vplyvom importu športu na naše územie, ktorý silnel najmä medzinárodným prepojením a internacionalizáciou formujúceho sa fenoménu, likvidáciou športového separatizmu a aktivitou novej športovej diplomacie, vytvára prostredie, ktoré  moderný šport akceptovalo. Ten sa však na našom území, vzhľadom na maďarizáciu, na národnej báze až do rozpadu Uhorska v roku 1918, rozvíjať nemohol. Všetky postupne vznikajúce telocvičné spolky a športové kluby na Slovensku boli maďarské, organizačne napojené na Budapešť, alebo nemecké. Začiatky boli ťažké aj vzhľadom na zlú hospodársku a sociálnu situáciu, obyvateľstvo ťažili problémy existenčné.

Ferdinand Martinengo

Snaženia o presadenie moderných prvkov telesnej výchovy a športu do výchovy mládeže realizoval u nás ako prvý Ferdinand Martinengo, ktorý založil v roku 1844 v Bratislave Telocvičný a šermiarsky ústav a bojoval za zavedenie telesnej výchovy do bratislavských škôl. Významným priekopníkom telesnej výchovy na Slovensku bol Ivan Branislav Zoch, učiteľ TV na gymnáziu v  Revúcej, autor prvej učebnice telesnej výchovy na našom území v roku 1873.

           

                           Prvá učebnica telesnej výchovy na Slovensku                               

Prvým moderným športovým klubom na Slovensku sa stal Bratislavský veslársky spolok (Pozsonyi Hajós Egylet – PHE) založený v roku 1862 ako spoločnosť priaznivcov veslovania, ktorá postupne rozšírila svoje pole športového pôsobenia o atletiku či tenis. Medzi športy s najstaršou tradíciou na Slovensku, ktoré fungovali u nás už v období do roku 1918,v časoch uhorskej éry, patrili: atletika, box, cyklistika, futbal, jazdectvo, kolky, korčuľovanie, lyžovanie, plávanie, streľba, šach, šerm, tenis a ťažká atletika, čiže vzpieranie a zápasenie. Každý šport mal svoju vlastnú genézu, vývoj, osobitosti a charakteristiky, aj keď princípy ich fungovania boli totožné alebo veľmi podobné.  Najstaršie moderné športové kluby a spolky na Slovensku vznikali na Slovensku v posledných decéniách 19. storočia. Mnohé z nich boli pôvodne zamerané šermiarsko-gymnastickým smerom, ku ktorému postupne pribúdali nové športové aktivity. K najvyspelejším patrili Bratislavský telocvičný spolok PTE (1880), SEBSE v  Banskej Štiavnici (1871), TSC v  Trenčíne (1891), BSC v Banskej Bystrici (1893), LVTE v Levoči (1893), ETVE v Prešove (1896), KSC v Kremnici (1902), ZSE vo Zvolene (1902), KAC v Košiciach (1903), Concordia v Ružomberku (1906), študentský športový klub v Kláštore pod Znievom (1907), ZTK v Žiline (1909) a ďalšie. Medzi prvé kluby patrili tie korčuliarske, ktoré organizovali pre obyvateľov rôzne zábavné formy pohybu na ľade. Najaktívnejšie boli v Bratislave (1871), Banskej Bystrici (1874), Levoči (1876), Trenčíne (1881), Rožňave, Rimavskej Sobote, Liptovskom Mikuláši a Kremnici (1885), Leviciach (1886), Brezne (1892) a inde.

 

Veslica a sídlo PHE Bratislava v Petržalke

Najstarším atletickým podujatím na Slovensku boli preteky v Prešove v roku 1846, ďalšie sa uskutočnili v roku 1864 na dostihovej dráhe v Petržalke, v roku 1875 sa bežal cestný beh na trati Martin – Turčianske Teplice. Výraznejší rozvoj atletiky u nás nastal po Hrách I. olympiády 1896 v Aténach. Koncom 19. storočia využívali prví cyklisti dráhy vybudované k tomuto účelu v Bratislave, potom v Komárne, Košiciach, Prešove, Sabinove a Trenčíne. Bratislavskí plavci mali k dispozícii už v roku 1895 krytú plaváreň Grössling, ktorá umožňovala celoročnú prípravu plavcom PTE či PAC. Najstaršou športovou hrou je tenis. Ešte v 80. rokoch 19. storočia boli vybudované kurty v záhrade Grassalkovičovho paláca v Bratislave, onedlho aj v hradnej priekope v Holíči, nasledovali Piešťany, Trnava, Žilina, Levoča, Trenčín, Banská Štiavnica, Nitra, Lučenec, Košice či Vysoké Tatry. Popularita hry ju rozšírila po celom Slovensku už začiatkom 20. storočia. Medzi obľúbené športové aktivity patrili aj kolky, skôr však v rekreačnej podobe, keď sa jednodráhové kolkárne budovali pri krčmách a hostincoch pre široký okruh záujemcov i „kšeft“ majiteľa. Veľmi rýchlo si získal popularitu futbal, od začiatku najpopulárnejší šport. Ako prví naháňali koženú futbalisti ETVE Prešov a PTE Bratislava v roku 1898. Hra sa vzápätí lavínovito šírila po celom Slovensku – v Banskej Bystrici, Trenčíne, Komárne, Lučenci, Kláštore pod Znievom, Žiline, Vrútkach, Trnave a postupne snáď v každej obci. Jeden z najstarších športov vôbec, zápasenie, ako súčasť ťažkej atletiky, bol populárny aj ako ľudový šport, úspechmi vynikali v uhorských časoch najmä zápasníci v Košiciach a Bratislave, známe ťažkoatletické kluby  pôsobili aj v Lučenci, alebo Trenčíne. Zimné športy sa rozvíjali predovšetkým v oblasti Vysokých Tatier. Lyžovanie zo začiatku vo svojej turistickej modifikácii, pričom značný vplyv na jeho rozšírenie patrí Uhorskému karpatskému spolku, založenému v roku 1873 v Starom Smokovci, pričom prvý lyžiarsky subjekt v karpatskej oblasti, lyžiarsku sekciu spomínaného spolku založili v Spišskej Novej Vsi v roku 1913. Prvé lyžiarske preteky na Slovensku sa pritom uskutočnili už v roku 1899 a prvé medzinárodné podujatie v Tatranskej Polianke v roku 1911. O zimných športových aktivitách napovedajú aj skutočnosti, že už v roku 1903 sa v Tatranskej Lomnici spúšťali odvážlivci po vybudovanej sánkarskej dráhe, alebo, že v roku 1909 sa uskutočnili na Štrbskom Plese majstrovstvá Európy v rýchlokorčuľovaní. Z histórie ľadového hokeja tohto obdobia pochádzajú iba ojedinelé správy  podoby jeho predchodcu – bandy hokeja – z Bratislavy a Trenčína.


Futbalisti PTE Bratislava začiatkom 20. storočia

 

Medzinárodné lyžiarske preteky v Tatranskej Polianke v roku 1912

Šport vo svojich priekopníckych začiatkoch býval doménou bohatších vrstiev. Talenty zo Slovenska odchádzali za lepšími podmienkami už vtedy. Solventné  maďarské, najmä budapeštianske kluby, tieto atribúty spĺňali. Viacerí z týchto športovcov reprezentovali Uhorsko aj na olympijských hrách. V rokoch 1896 až 1912 sa uskutočnilo pätoro hier pod piatimi kruhmi, na ktorých sa zúčastnilo najmenej dvadsať slovenských rodákov v uhorskom drese. Šiestim z nich sa podarilo získať skvelé umiestnenia a vybojovať olympijské ocenenia či medaily. Tým prvým bol atlét, rodák z Hronca Alojz Szokol, tretí na I.OH 1896 v Aténach, tým najúspešnejším plavec Zoltán Imrich Halmaj, rodák z Dúbravy vo Vysokej pri Morave, ktorý dokázal získať až sedem olympijských kovov. Na OH 1900 v Paríži dvakrát striebro a raz bronz, na OH 1904 v St. Louis dvakrát zlato a na OH 1908 v Londýne dvakrát striebro. Ďalším úspešným rodákom bol Vojtech Zulawszky, trebišovský rodák, majiteľ striebornej medaily v šerme šabľou z londýnskych OH 1908. Zlatou olympijskou medailou sa prezentoval aj športový strelec Alexander Prokopp, Košičan, ktorý získal tento úspech v streľbe vojenskou puškou na 300 metrov na OH 1912 v Štokholme. Olympijské striebro zavesili na krk v Štokholme aj ďalšiemu košickému rodákovi Ľudovítovi Kmeťkovi, gymnastovi, ktorý si vybojoval svoju medailu ako člen družstva Uhorska vo voľnom cvičení. Mór Koczán, tak znelo meno atléta pochádzajúceho z Kocsu na Žitnom ostrove, ktorý hodil svoj oštep do vzdialenosti zabezpečujúcej bronzovú olympijskú medailu na OH 1912 v Štokholme. Obdiv a uznanie si zaslúžia aj zvyšní slovenskí rodáci, účastníci olympijských hier, aj keď medaily nezískali. Už v týchto časoch bolo úspechom kvalifikovať sa vôbec na hierarchicky najvýznamnejšie športové fórum. Boli nimi: Zoltán Speidl (atletika, OH 1900), Juraj Luntzer (atletika, OH 1908, OH 1912), Štefan Drubina (atletika, OH 1908, OH 1912), František Ješina (atletika, OH 1908), Edmund Tóth-Hégner (vodné pólo, OH 1912), János Wenk (vodné pólo, plávanie, OH 1912), István Déván (atletika, OH 1912), František Facinek-Forgács (atletika, OH 1912), Štefan Jankovich (atletika, OH 1912), Béla Kehrling (tenis, OH 1912), Karol Kobulszky (atletika OH 1912), František Szobota (atletika, OH 1912), Ivan Wardener (atletika, OH 1912).

                  

                                    Alojz Szokol                                 Zoltán Imrich Halmaj      

 
 

Vase meno
E-mail (odosielatela)
E-mail (adresáta)
Komentar