Medzivojnové obdobie (1919 - 1938)

Vznik nového štátu, Československej republiky v roku 1918, mal výrazný dopad aj na rozvíjajúci sa športový život na Slovensku. Spoza rieky Morava sa k nám sťahovali popri úradníkoch, vojakoch či príslušníkoch inteligencie aj športovci. Ich vplyv na následný vývoj športu a telovýchovy bol citeľný a znamenal základné zmeny v koncepcii a štruktúre formujúceho sa fenoménu, pretože okrem tradičných organizácií a klubov, spolkov či krúžkov z uhorskej éry začali popri tých maďarských, nemeckých a židovských rozvíjať svoje aktivity aj nové slovenské či československé športové kluby. V mnohých prípadoch rozšírili už skúsené české športové zväzy svoje pôsobenie do východnej časti spoločnej republiky, najprv premenovaním českého na československý a postupne aj posilnením stavov hráčskych, trénerských a funkcionárskych.

Okrem športových klubov sa viaceré športové odvetvia uplatnili v 20. a 30. rokoch 20. storočia aj v najväčších telovýchovných spolkoch, najmä v Sokole a Orle, robotníckych telocvičných jednotách i skautingu. Na Slovensku sa však už v období Uhorska dostávali do popredia športovo zamerané kluby na úkor telovýchovných spolkov v širšom meradle. Tento stav sa prakticky preniesol do obdobia I.ČSR, keď najväčšie telovýchovné spolky (Sokol, Orol) nikdy nedosiahli na Slovensku taký rozvoj a masové uplatnenie ako v Čechách. Svojimi aktivitami i pozornosťou zo strany verejnosti ich prevyšovali športové zväzy.

Celé medzivojnové obdobie zápasil slovenský šport so základnými existenčnými problémami, s absolútnym nedostatkom materiálneho vybavenia a financií. Podpora zo strany štátu bola úplne nedostačujúca, načo doplácali najmä takzvané malé športy a vidiecky šport. To sa muselo, samozrejme, prejaviť na jeho úrovni. Celkové zaostávanie východnej časti republiky za západnou teda neobišlo ani šport. Príčiny treba hľadať v skromných športových tradíciách, nedostatku vlastných športových a telovýchovných odborníkov i menšom počte športovcov. K tomu možno prirátať konzervativizmus a neochotu klubov a spolkov s uhorskou tradíciou k spolupráci a prispôsobeniu sa zmenám v rámci nových podmienok.

Smerovanie športu u nás mala riešiť Československá obec športová, stojaca na čele športových zväzov od jesene 1918, ktorá sa v roku 1928 pretransformovala na Československý všešportový výbor. Tieto ústredné orgány sídliace v Prahe pôsobili ťažkopádne a smerom k Slovensku koordinačne prakticky absentovali. Podobne ako v Československom olympijskom výbore, založenom 13. júna 1919, ani v týchto orgánoch nemalo Slovensko počas celého trvania I.ČSR ani jediného zástupcu. Tomu všetkému zodpovedali aj skromné úspechy slovenských športovcov v domácich pomeroch a iba sporadických na medzinárodnej scéne.

Z konkrétnych športov sa tešil najväčšiemu záujmu a popularite futbal. Veľmi rýchlo si získal množstvo priaznivcov na celom území Slovenska a od začiatku sa stal u nás najrozšírenejším športom. Bezkonkurenčným slovenským lídrom medzivojnového obdobia bol I.ČSŠK Bratislava (založený 3.5.1919), ktorý získal v rokoch 1927 a 1930 titul amatérskeho majstra ČSR, zohral viacero výnimočných zápasov proti vyspelým zahraničným súperom a kvalitnou hrou si vybudoval renomé doma i v zahraničí. Mimoriadny úspech dosiahol v reprezentačnom drese ČSR na Majstrovstvách sveta 1934 Bratislavčan Štefan Čambal, keď sa zaslúžil o zisk striebornej medaily.

Futbaliti I. ČsŠK Bratislava, majster ČSR 1927

Volejbal sa dostal na Slovensko zásluhou americkej YMCA v roku 1919. Jeho kolískou u nás sa stala Žilina, miesto zrodu prvej volejbalovej organizácie v ČSR. Premiérové majstrovstvá Slovenska sa konali v roku 1928, titul vybojovala YMCA Bratislava pred YMCA Banská Bystrica. Hra pod vysokou sieťou sa udomácnila aj vo Vysokých Tatrách, Ružomberku, Košiciach, Lučenci a postupne, ako šport s jednoduchými pravidlami a nenáročným materiálno-technickým zabezpečením prakticky po celom Slovensku, i na vidieku. Volejbal sa okrem športových klubov, vysokoškolského i stredoškolského prostredia, uplatnil aj v najväčších telovýchovných spolkoch – Sokole, kde sa stal športom číslo jeden, Orle a robotníckych telocvičných jednotách. Značnú popularitu si táto hra udržiavala aj vo svojej rekreačnej podobe.

Volejbalisti YMCA Banská Bystrica

V roku 1919 sa u nás zásluhou YMCA objavil aj basketbal. V rokoch 1924 až 1926 sa stala trojnásobným majstrom Slovenska YMCA Banská Bystrica, aby sa v ďalších rokoch ťažisko hry presunulo do Bratislavy. Dôležitým momentom bolo organizovanie letných táborov YMCA od roku 1922, odkiaľ sa hra rozširovala do ďalších slovenských regiónov. V hlavnom meste Slovenska bola v roku 1935 otvorená prvá ligová súťaž pod deravými košmi, zápasy ktorej prebiehali v telocvični YMCA na Šancovej ulici, ktorá bola otvorená v roku 1927. Jej najúspešnejším účastníkom bol Winnetou Bratislava, klub z „ymkárskeho“ prostredia, podobne ako väčšina vtedajších protagonistov hry. Aj naďalej sa však basketbal hrával predovšetkým pod holým nebom.

Hádzaná k nám prišla spoza rieky Morava v podobe českej hádzanej, ktorú hrávali zväčša ženy, ale uplatnila sa aj v telovýchovných spolkoch, najmä Sokole, medzi mužmi vo vojenských posádkach. V 20. rokoch boli centrom hry Košice, kde vznikla v roku 1924 Slovenská a Podkarpatská župa českej hádzanej a ženských športov. Koncom 20. a v 30.rokoch sa prejavila hádzanárska kríza, ktorá potvrdila, že táto hra na Slovensku nikdy nedosiahla predpokladanú úroveň, ani popularitu vo svojej špičkovej podobe. Čiastočne jej konkurovala medzinárodná hádzaná so siedmimi hráčmi – handbal, ktorá sa k nám dostala cez Viedeň a mala svojich vyznávačov a priaznivcov hlavne v Bratislave.

Hádzanárky I. ČsŠK Bratislava v roku 1921

Stále väčšej popularite sa tešil tenis, ktorý sa už ako pomerne „pokročilý“ šport stihol etablovať v priebehu 20. rokov prakticky po celom Slovensku. Najväčšia hustota kurtov bola v Bratislave, kde dominoval tradičný klub PTE i novozaložené LTK a I.ČSŠK. Kvalitní tenisti hrali aj v Piešťanoch, Banskej Bystrici, Košiciach a inde. Tenisové župy (Západoslovenská, Stredoslovenská, Východoslovenská i Maďarského tenisového zväzu na Slovensku) zostavovali rebríčky jednotlivcov od začiatku 30. rokov, medzi najúspešnejších patrili Žilinčan Hecht, ktorý reprezentoval ČSR aj v Davisovom pohári, Bratislavčania Nedbálek, Bulla, Danzig, Klein, Banskobystričan Fillo, Košičan Gottesmann, u žien vynikali najviac Fischerová a Tolarová.

Tenisti ŠK Žilina 1928

Stolný tenis začal u nás svoju púť v polovici 20.rokov a aj on bol, podobne ako iné športové odvetvia, pozitívne ovplyvnený blízkosťou Viedne, Budapešti či Prahy. Najintenzívnejšie sa vyvíjal v hlavnom meste Slovenska, konkrétne v PTE a YMCA Bratislava, o niečo neskôr v I.ČSŠK. Početné zázemie získal rýchlo aj v ďalších slovenských kluboch, ktorými boli: ŠK Žilina, YMCA Banská Bystrica, PTVE Prešov, AC Nitra, LAFC Lučenec, ŠK Topoľčany, TK Piešťany, KAC a KSC Košice a ďalšie. Najväčší klubový úspech medzivojnovej éry zaznamenal PTE Bratislava, ktorý získal v sezóne 1930/31, ako prvý klub zo Slovenska, titul majstra Československa v stolnom tenise. Najvýraznejšou postavou bol Karol Morávek, postupne hráč YMCA, PTE i ŠK Bratislava, ktorý sa na majstrovstvách sveta 1932 umiestnil medzi jednotlivcami na 5. až 8. mieste.

Ľadový hokej sa na Slovensku objavil po prvej svetovej vojne v podobe bandy hokeja, hlavne v Košiciach, Banskej Bystrici a Bratislave, po nich aj vo Vysokých Tatrách, Nitre, Prešove, Trnave, Spišskej Novej Vsi a inde. Majstrovstvá Európy 1925 vo Vysokých Tatrách dali u nás zelenú kanadskému hokeju. Koncom roka 1929 bola založená Slovenská župa hokejová ako súčasť Československého zväzu kanadského hokeja a na prelome rokov 1929 a 1930 sa uskutočnil vo Vysokých Tatrách prvý ročník Tatranského pohára, druhej najstaršej klubovej súťaže v Európe. Od roku 1930 sa organizovali majstrovstvá Slovenska v ľadovom hokeji, ten prvý majstrovský titul si v spomínanom roku vybojovali hokejisti Skiklubu Bratislava. V 30. rokoch sa hokejová kvalita presúvala do Vysokých Tatier. V premiérovom ročníku spoločnej celoštátnej ligy 1936/37 v nej malo Slovensko zastúpenie majstrom HC Tatry.

Bandy hokejisti ČsŠK Košice v sezóne 1923/1924 

Z individuálnych športov pútalo pozornosť plávanie. Začiatkom 20.rokov vznikli na Slovensku dve župy Československého amatérskeho plaveckého zväzu so sídlami v Bratislave a Košiciach. Výbornými výsledkami sa prezentovali plavci PTE Bratislava, ktorí sa v rokoch 1919 a 1930 stali klubovým majstrom ČSR. Podobný úspech zopakovali plavci bratislavskej Bar Kochby v rokoch 1935 až 1938. Z mnohých výborných plavcov vynikal najmä Pavol Steiner, mnohonásobný československý rekordér, bronzový na ME 1931 na 100 metrov voľný spôsob. V omnoho tesnejšom spojení s plávaním ako dnes bolo vodné pólo. Najkvalitnejšie sa hralo v Bratislave a Košiciach. Zásluhou PTE Bratislava putovali na Slovensko dva tituly majstra ČSR – v rokoch 1927 a 1929.

Pavol Steiner

Kráľovná športov atletika na Slovensku množstvom výrazných talentov neoplývala a úspechy v podaní našich atlétov prichádzali iba sporadicky. V domácich pomeroch, ale aj v reprezentačnom drese sa uplatnila absolútna slovenská špička. Z jednotlivcov vynikli hlavne – oštepár Pavol Maľa, diskárka Margaréta Schieferová, výškari Mikuláš Kucsera a Štefan Stanislay, šprintér Andrej Engel a vytrvalec Jozef Kočšak. Na Slovensku pôsobili tri okrsky Československej amatérskej atletickej únie so sídlami v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach, najaktívnejší bol Západoslovenský, pričom pečať najúspešnejších klubov prináležala ŠK Trnava a VŠ Bratislava. Od roku 1924 sa beháva druhý najstarší maratón na svete – Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, od roku 1921 zase tradičný cestný beh Devín – Bratislava.

Žilinskí atletickí priekopníci s prof. Adamkom, 1924

Andrej Engel (prvý zľava) s výpravou ČSR na OH 1932

Z úpolových športov sa presadzovalo zápasenie, ktoré sa pestovalo spoločne so vzpieraním ako takzvaná ťažká atletika. V roku 1924 sa konalo v Bratislave ustanovujúce zhromaždenie Slovenského zväzu ťažkej atletiky. Škoda, že sa ani jemu nepodarilo odstrániť komunikačnú bariéru medzi dvoma zápasníckymi základňami na Slovensku – Košicami a Bratislavou. Ďalšími výraznejšími centrami boli ešte Lučenec, Trenčín či Trnava. V roku 1927 sa stal Košičan Alexander Szabó majstrom Európy. Najúspešnejším medzivojnovým zápasníkom sa stal Trnavčan Jozef Herda, ktorý získal na Olympijských hrách 1936 v Berlíne striebornú medailu v gréckorímskom štýle.. V tom čase žil v Prahe a zápasil za tamojší klub Waldes. Populárny bol box, ktorého centrom sa stala najmä Bratislava v kluboch – YMCA, PTE, I.ČSŠK, AC Herkules, neskôr BC Slovakia a RAC. Ďalšie kluby kožených rukavíc boli aj v Košiciach, Trnave, Nových Zámkoch, Novom Meste nad Váhom, Piešťanoch alebo Zvolene. Majstrovstvá Slovenska v boxe sa konajú od roka 1933.

Jozef Herda, strieborný na OH 1936

Záujem o cyklistiku bol predovšetkým vo väčších mestách. Najviac klubov mala Bratislava, najznámejším bol Štefánik Račištorf, ktorý každoročne organizoval preteky Bratislava –Račištorf – Bratislava. Ďalšími boli Čs. telovýchovný cyklistický klub, Robotnícky cyklistický spolok i viacero cyklistických spolkov bratislavských Nemcov. Tradične sa organizovali preteky Bratislava – Trnava – Bratislava či z Bratislavy do Malaciek a späť. Medzi prvé viacetapové preteky v ČSR patrili tie na trati Košice – Tatry – Košice, ktorých prvý ročník sa jazdil v roku 1928 a usporiadal ich KAC Košice. Známymi bolo aj podujatie na trati Košice – Prešov – Košice.

Vodné športy reprezentovalo veslovanie, jeho najväčší klub vznikol v roku 1928 v Bratislave pod názvom Slovenský veslársky klub a najväčší úspech dosiahol v podobe víťazstva svojej osemveslice na medzinárodnej regate vo Viedni v roku 1936. Veslovanie malo svoje zastúpenie v medzivojnovom období aj v Trenčíne. Kanoistika sa skôr pohybovala ešte na úrovni vodnej turistiky, súťaže v diaľkovej plavbe, ako napríklad na Dunaji z Devína do Bratislavy usporiadali vodní skauti z Dunajčíka, či po Váhu (Trenčín, Vrútky) zase Klub československých turistov.

Športová gymnastika sa spočiatku vyvíjala v telovýchovných spolkoch, najmä v Sokole, vo forme takzvaného náraďového telocviku. Najúspešnejšou slovenskou osobnosťou športovej gymnastiky medzivojnového obdobia bola Matylda Pálfyová, strieborná s družstvom ČSR na OH 1936. O dva roky neskôr získala titul majsterky sveta ako členka družstva ČSR a individuálny bronz vo viacboji jednotlivkýň.

Matylda Pálfyová (2. sprava), strieborná na OH 1936

Spomedzi ďalších malých športov zaujal tradičný šerm s viacerými zaujímavými postavami. Darilo sa mu v KAC Košice, v strede ktorého pôsobil olympionik Alexander Bárta, účastník OH 1924 v šabli družstiev. Ďalší olympionik, Jozef Benedik, účastník OH 1936 v šabli jednotlivcov i družstiev, šermoval medzi športovými dôstojníkmi v Levoči. Medzi najznámejšie šermiarske kluby patrila aj piešťanská Spadafora a bratislavské Zitonia či Jungmann. V roku 1938 sa uskutočnili v Piešťanoch majstrovstvá sveta.

Po roku 1918 sa pestovalo lyžovanie v telovýchovných a turistických spolkoch, ako Karpathenverein, Sokol, Klub československých turistov i novozaložených spolkoch či športových kluboch, ako Klub tatranských lyžiarov, Skiklub Banská Bystrica, ŠK Vysoké Tatry, Skiklub Bratislava a ďalších. V roku 1928 bola založená Slovenská lyžiarska župa Zväzu lyžiarov RČS, ktorá sa o päť rokov neskôr rozdelila na východoslovenskú so sídlom v Košiciach a západoslovenskú so sídlom v Banskej Bystrici. Prvé majstrovstvá ČSR na Slovensku sa udiali v roku 1920 na Štrbskom Plese. V oblasti Vysokých Tatier i Banskej Bystrice sa uskutočnilo viacero medzinárodných pretekov. Tie najvýznamnejšie, preteky FIS v klasických lyžiarskych disciplínach, uznané neskôr za majstrovstvá sveta, vo februári 1935. Prvým slovenským lyžiarom – olympionikom sa stal Lukáš Michalák, účastník ZOH 1936.

Oficiálny plagát Pretekov FIS 1935