Šport v rokoch (1945 - 1992)

Prvú etapu po oslobodení charakterizuje úsilie o zjednotenie telesnej výchovy a športu. Vznikol Ústredný národný telovýchovný výbor a potom aj Slovenský ústredný telovýchovný výbor, ale niektoré telovýchovné organizácie i športové zväzy usilovali o samostatnosť. V novembri 1946 bol vytvorený Československý telovýchovný zväz (ČSTZ), ktorý existoval do marca 1948. ČSTZ združoval telovýchovné, športové a turistické organizácie pri zachovaní ich ideovej a právnej samostatnosti. Na Slovensku vykonával svoju právomoc prostredníctvom Slovenskej telovýchovnej rady (STR), ktorá bola identická so slovenským zastúpením v predsedníctve ČSTZ. Zo strany STR vychádzali snahy o výraznejšie zastúpenie Slovenska v spoločných orgánoch, no právomoci slovenských orgánov boli postupne okliešťované a ich pôsobenie sa stalo formálnym. Slovenský šport stále zaostával za českým a úspechy slovenských športovcov na medzinárodnom poli zostávali naďalej sporadickými.

Až po februárových udalostiach 1948 došlo k vytvoreniu Jednotnej telovýchovnej organizácie Sokol a 31. marca 1948 bolo vyhlásené zjednotenie telesnej výchovy a športu. 14.júla 1949 bol schválený zákon o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport. Situácia sa ale zmenila koncom roka 1952. 12. decembra toho roku schválilo národné zhromaždenie ČSR zákon o organizácii telesnej výchovy a športu, ktorý uzákonil jednotné štátne riadenie a kontrolu telesnej výchovy a športu prostredníctvom Štátneho výboru pre TV a šport pri vláde ČSR. Nastáva obdobie štátneho riadenia a kontroly TV a športu (1953 – 1956). V zákone sa stanovilo, že na Slovensku vykonáva Štátny výbor svoju pôsobnosť prostredníctvom Slovenského výboru pre TV a šport pri zbore povereníkov v Bratislave. Jeho predsedom sa stal Július Viktory. Výbor bol poverený vytvorením organizačnej štruktúry v súčinnosti s ministerstvami národnej obrany, pracovných síl, národnej bezpečnosti, školstva, vied a umení, zdravotníctva, informácií a osvety. Kopírovaním vzoru podľa sovietskej fyzkultúry vznikla zložitá organizačná štruktúra s rozsiahlym administratívnym aparátom bez požadovaného efektu.

20. decembra 1956 bol schválený zákon o organizácii TV a športu, ktorý zrušil ŠV TVŠ, SIV TVŠ, ako aj krajské a okresné výbory pre TV šport a všetky DŠO. 3. a 4.marca 1957 sa konal ustanovujúci zjazd Jednotnej dobrovoľnej telovýchovnej organizácie (JDTO), ktorý prijal názov Československý zväz telesnej výchovy (ČSZTV). 2. a 3. apríla 1957 sa konal v Bratislave slovenský ustanovujúci zjazd ČSZTV, ktorý sa stal najvyšším orgánom zodpovedným za rozvoj základnej TV, športu a turistiky na Slovensku. Novotnovská koncepcia jednotného československého národa sa však premietla aj do štruktúr ČSZTV. Slovenské orgány boli prakticky zbavené možnosti rozhodovať a riadiť rozvoj TV a športu na Slovensku. Riadenie TV a športu po vzniku ČSZTV sa síce zjednodušilo, ale metódy práce sa zmenili iba nepatrne, stále prevládalo centralistické a administratívno-direktívne riadenie.

II. celoštátna spartakiáda 1960

Prvú polovicu 60. rokov 20. storočia charakterizuje na Slovensku rast členskej základne, ktorý dosiahol svoj vrchol v roku 1965, potom nastal pokles. Vo východnej časti republiky bolo stále citeľné zaostávanie budovania materiálnej základne. Bratislava sústreďovala svoju pozornosť najmä na utvorenie národnej telovýchovnej organizácie v duchu chystaného zákona o československej federácii a v júni 1968 sa začali pripravovať stanovy Slovenskej telovýchovnej organizácie (STO). 30. júna a 1. júla 1969 sa zišiel I. zjazd Slovenskej telovýchovnej organizácie, ktorý zvolil do funkcie predsedu Ústredného výboru STO Vladimíra Černušáka.

Konsolidačné snahy likvidujúce údajné krízové obdobie rokov 1968 – 1969 spôsobili opätovný návrat k centralistickým a kontrolným metódam aj v oblasti TV a športu. Trvanie Slovenskej telovýchovnej organizácie skončilo v októbri 1973. Zdôrazňovanou skutočnosťou sa stalo klišé o zdokonaľovaní organizačnej a riadiacej práce s podčiarknutím masového rozvoja a vyzdvihovaním politickovýchovnej činnosti v ČSZTV. To demonštrovali hlavne Československé spartakiády 1975, 1980 a 1985.

Osobitná pozornosť sa začala vo vrcholovom športe venovať vytváraniu  stredísk vrcholového športu a stredísk vrcholového športu mládeže, žiaľ, so slabou materiálnou bázou. Slovenský zjazd ČSZTV v októbri 1978 vyslovil nespokojnosť s podielom slovenských športovcov na reprezentácii. Dôležitým rozhodnutím koncom 70. a začiatkom 80. rokov bolo zriaďovanie internátnych športových škôl (Banská Bystrica, Košice, Trenčín, Bratislava). Napriek tomu, že realizácia plnenia úloh v telovýchovnom hnutí narážala na množstvo ťažkostí vrátane ekonomických dôvodov, slovenskí športovci dosiahli v predmetnom období niekoľko pozoruhodných úspechov na medzinárodnej športovej scéne, ktoré spoločnosť vnímala veľmi pozitívne.

Nástupníckou organizáciou Československého zväzu telesnej výchovy na Slovensku sa stalo v nových spoločensko-politických pomeroch po roku 1989 Slovenské združenie telesnej kultúry, ktoré vzniklo v marci 1990. V rovnakom roku bolo založené aj Združenie technických a športových činností Slovenskej republiky, ktoré zastrešovalo športové subjekty a športovo-technické organizácie.   

V centre pozornosti športovej verejnosti bolo olympijské hnutie a úspechy s ním spojené. V roku 1947 boli do Československého olympijského výboru kooptovaní slovenskí zástupcovia. Ako prví dosiahli vynikajúce úspechy pod piatimi kruhmi boxeri. Hneď na prvých povojnových hrách, na OH v Londýne 1948,  sa stal olympijským víťazom Július Torma vo welterovej váhe, pričom o štyri roky neskôr, na OH 1952 v Helsinkách ho napodobnil ziskom najcennejšieho kovu Janko Zachara v perovej váhe. Na tých istých hrách získal bronzovú medailu ďalší slovenský športovec, zápasník v gréckorímskom štýle Mikuláš Athanasov. Ďalší prenikavý olympijský úspech dosiahol na OH 1960 v Ríme skifár Pavel Schmidt, keď si v dvojskife spoločne s V. Kozákom „vyveslovali“ zlato.

Pavel Schmidt (s Václavom Kozákom)

Na OH 1964 v Tokiu boli úspešné aj naše kolektívne športy. Striebornú olympijskú medailu získali futbalisti ČSSR, v tíme ktorých hralo aj deväť Slovákov – kapitán mužstve Anton Urban, Vladimír Weiss, Vojtech Masný, Anton Švajlen, František Schmucker, Ján Geleta, Ivan Mráz, Ľudovít Cvetler a Štefan Matlák. Druhé striebro si „vysmečovali“ volejbalisti v zostave s Bohumilom Golianom a Jozefom Labudom.

 Bohumil Golian

Tretiu striebornú medailu získala gymnastka Mariana Krajčírová a bronzovú člen osemveslice Július Toček. Z mexických výšin na OH 1968 priviezol volejbalista Bohumil Golian tento raz bronzovú medailu a Mária Krajčírová, už pod menom Némethová, opäť striebro. Slovenskí športovci nevyšli medailovo naprázdno ani na ďalších hrách, na OH 1972 v Mníchove. O prvú, striebornú, sa postarali hádzanári – Peter Pospíšil, Vincent Lafko a Andrej Lukošík. O tú druhú, bronzovú, prvú atletickú vôbec, sa zaslúžila v diaľkárskom sektore Eva Šuranová-Kucmanová.

Eva Šuranová-Kucmanová

V kanadskom Montreale, na OH 1976, získal olympijské zlato po šestnástich rokoch ďalší Slovák. Bol ním cyklistický šprintér Anton Tkáč. Aj OH 1980 v Moskve boli pre našich olympionikov úspešné. Československo vyhralo futbalový turnaj a zlato pripadlo aj brankárovi Stanislavovi Semanovi a obrancovi Františkovi Kunzovi. So striebornou olympijskou medailou odišiel z diskárskej klietky Imrich Bugár a medaily rovnakého lesku pridali prekvapujúco aj pozemné hokejistky – Iveta Šranková, Viera Podhányiová a Alena Kyselicová. Cenné bronzové medaily ozdobili zápasníkov - voľnoštýliarov Dana Karabína a Júliusa Strniska, ale aj boxera Jána Franeka či vzpierača Dušana Poliačika. Po bojkote OH 1984 v Los Angeles krajinami socialistického tábora zažili krásne chvíle naši reprezentanti na OH 1988 v Soule. Zlatú medailu si „vypochodoval“ Jozef Pribilinec v chôdzi na 20 km. Olympijským víťazom sa stal aj tenista Miloslav Mečíř v dvojhre, navyše získal aj bronzovú medailu v štvorhre (spoločne s M. Šrejberom). A bronzovú medailu získal na zápasníckej žinenke voľnoštýliar Jozef Lohyňa.

Medzi nesporné úspechy na poli olympijskej diplomacie treba zaradiť voľbu Vladimíra Černušáka za člena Medzinárodného olympijského výboru (MOV) ako prvého a zatiaľ jediného Slováka v histórii. Stalo sa tak v roku 1981.

Slovenskí športovci dosiahli úspechy aj na zimných olympijských hrách (ZOH). Tú premiérovú získal na ZOH 1948 v St.Moritzi hokejista Ladislav Troják a mala strieborný lesk. Na ZOH 1960 v Squaw Valley postriebril svoje úspešné vystúpenie na ľade aj krasokorčuliar Karol Divín v kategórii mužov.

Karol Divín

Na ďalších ZOH 1964 v Innsbrucku obstarali bronz hokejisti ČSSR v zostave aj s Jozefom Golonkom, Františkom Gregorom a Vladimírom Dzurillom. Hokejisti sa tešili aj o štyri roky neskôr, na ZOH v Grenoble, tento raz zo striebra a boli medzi nimi opäť aj Jozef Golonka a Vladimír Dzurilla. O prvú zlatú medailu z bielych olympiád pre slovenského športovca sa zaslúžil na ZOH 1972 v Sappore krasokorčuliar Ondrej Nepela. Vladimír Dzurilla získal v Japonsku už svoju tretiu olympijskú medailu,  bronzovú, a na krk ju zavesili aj obrancovi Rudolfovi Tajcnárovi.  Na ZOH 1984 v Sarajeve sa tešili znova československí hokejisti a majiteľmi olympijského striebra sa stali aj Dárius Rusnák, Igor Liba, Vincent Lukáč a Dušan Pašek. Strieborné medaily vydolovali v bežeckej stope aj členky štafety na 4x5 km, a medzi nimi aj Gabriela Svobodová-Sekajová. V krasokorčuliarskej olympijskej súťaži sa blysol ziskom bronzovej medaily Jozef Sabovčík. ZOH 1992 v Albertville priniesli hokejistom ČSFR bronzový úspech a medaily z tohto kovu vybojovali aj Jaromír Dragan, Róbert Švehla, Igor Liba a Peter Veselovský.

                  

              Vladimír Dzurilla                                                           Ondrej Nepela

V apríli 1990 bola vytvorená Olympijská spoločnosť Slovenska (OOS), ktorá vznikla ako občianske združenie zástupcov športových zväzov, olympionikov Slovenska, významných osobností a ľudí podporujúcich olympijské hnutie. Na jej čele stála Mária Mračnová a neskôr sa OOS zlúčila so Slovenským olympijským výborom (SOV), ktorý vznikol na ustanovujúcom zasadnutí 19. decembra 1992. Jeho prvým predsedom sa stal Vladimír Černušák.

Najpopulárnejším športom zostal futbal. Slovan Bratislava, najúspešnejší slovenský klub, získal titul majstra Československa 4-krát v rokoch 1949 až 1955, potom 3-krát v sedemdesiatych rokoch a v roku 1992. Vynikajúci úspech vybojovali belasí v roku 1969, keď ako jediné naše mužstvo vyhralo Pohár víťazov pohárov. 5-krát sa radovali z titulu futbalisti Spartaka Trnava, v rokoch 1968 až 1973 a raz ČH Bratislava (1959). Československá reprezentácia získala na MS 1962 v Čile striebornú medailu. Zaslúžili sa o ňu aj slovenskí hráči Viliam Schrojf, Ján Popluhár, Adolf Scherer, Jozef Štibrányi, Andrej Kvašňák, Jozef Adamec, Titus Buberník, Pavol Molnár. Titul majstrov Európy 1976 v Belehrade vybojovali Karol Dobiáš, Koloman Gögh, Jozef Čapkovič, Ladislav Jurkemik, Jozef Móder, Marián Masný, Jaroslav Pollák, Anton Ondruš, Ján Pivarník, Ján Kozák, Ján Švehlík, Alexander Vencel, Dušan Gallis a druhý tréner Jozef Vengloš. Úspechom bol aj zisk bronzovej medaily na ME 1980.

Volejbal. Od roku 1949 sa hral u nás najstarší slovenský turnaj – O pohár SNP vo Vyšných Hágoch. V ligových súťažiach boli úspešné volejbalistky Slávie UK Bratislava, viacnásobné majsterky ČSSR v 60. (3-krát za sebou, v r. 1966, 1967 a 1968), 70. i 80. rokoch, v sezóne 1975/76 víťazky PVP. V mužskom volejbale dominovala ČH Bratislava, majster ČSSR 1978 a 1979. Skvelé úspechy dosiahli hráči ČH víťazstvom v EPM 1979 a taktiež ziskom prvenstva PVP 1981. V reprezentačnom drese dominoval najlepší volejbalista našej histórie Bohumil Golian, ktorý sa stal okrem olympijských úspechov aj dvojnásobným majstrom sveta (1956 a 1966), majstrom Európy (1958) a viacnásobným strieborným a bronzovým medailistom na MS a ME. Zlato z MS 1966 vlastní aj Jozef Labuda. A. Technovská - Slovíková získala zlato na ME 1955. Medzi medailistov zo svetových či európskych šampionátov patria aj Anna Uhrínová, Ladislav Szabo, Júlia Bendeová, Pavlína Šteffková, Hilda Mazúrová, Július Veselko, J. Baniová, Darina Kodajová, Mária Mališová, Linda Vindušková, Štefan Pipa, Igor Prieložný, Štefan Chrtiansky, Táňa Krempaská, D. Dubovcová.

Hádzaná. Spočiatku sa hrávala ešte česká hádzaná i medzinárodná hádzaná s 11 hráčmi, od roku 1948 už medzinárodná hádzaná so 7 hráčmi. Tituly majstrov ČSR získali v roku 1956 muži Kovo Trnava (v „jedenástke“) a ženy Lokomotívy Bratislava. Koncom 60. a v 70. rokoch putovali tituly na Slovensko zásluhou mužov Tatrana Prešov, ČH Bratislava, VSŽ Košice a žien Odevy Hlohovec, Plastiky Nitra, Interu Bratislava i Štartu Bratislava. V 80.rokoch opäť zásluhou žien Štartu, ZVL Prešov a Iskry Partizánske. O krásny úspech v podobe titulu majstrov sveta v hádzanej mužov v roku 1967 sa v drese Československa zaslúžili  Anton Frollo, Martin Gregor, Rudolf Horváth a Vladimír Seruga. Anton Frollo získal aj striebro na MS 1958 a 1961 a bronz na MS 1964. Striebro z ME 1961 vlastní aj K. Lukošík a bronz z MS 1964 Vladimír Seruga. Ženy ČSR sa stali majsterkami sveta v roku 1957 a medzi nimi aj Hana Čápová-Ríšová a Viera Schmidtová. Viaceré slovenské hádzanárky vybojovali v reprezentačných tričkách striebro na MS 1986, vynikli najmä Jana Kuťková, Mária Ďurišinová, Jana Stašová, Božena Mažgutová a ďalšie.

Kovosmalt Petržalka vs. Lokomotíva Nové Zámky 1952

Basketbal. Pri najväčšom úspechu hry pod deravými košmi, titule majstrov Európy 1946, nechýbali ani štyria slovenskí hráči. Zlaté medaily si prebrali Gustav Herrmann, Miloš Bobocký, Ján Hluchý a Jozef Křepela. Prvým slovenským majstrom republiky sa stali muži Iskry Svit v roku 1961. V roku 1979 ich napodobnil Inter Bratislava, rovnako ešte trikrát v 80.rokoch, a potom Baník Prievidza. Slovenské ženy triumfovali až v roku 1990 zásluhou PF Banská Bystrica. Po nich nastúpila éra SCP Ružomberok. Medzi najväčšie úspechy ženského basketbalu patrí striebro z MS 1971 a bronz z MS 1975. K najväčším osobnostiam a slovenským basketbalistom a medailistom z MS a ME patria: bratia Dušan a Boris Lukašíkovci, Eugen Horniak, Stanislav Kropilák, Pavol Bojanovský, Peter Rajniak, Justín Sedlák, Juraj Žuffa, Igor Vraniak, Gustav Hraška, Otto Matický, resp. Valéria Tyrolová, Elena Zvolenská, Iveta Polláková, Eva Petrovičová, Ľudmila Chmelíková, Božena Miklošovičová, Erika Dobrovičová, Anna Janoštinová a ďalšie.

Ľadový hokej. Slovan Bratislava získal titul majstra Československa ako prvé slovenské mužstvo v sezóne 1978/79, keď sa o domáci triumf v najvyššej súťaži pokúšal už od konca 50. rokov a najmä v 60. rokoch, keď mu prischol prívlastok korunný princ za „večné“ druhé miesta. V sezónach 1985/86 a 1987/88 dobyli domáce tituly hokejisti VSŽ Košice a v sezóne 1991/92 Dukla Trenčín. Ma MS získali zlaté medaily v roku 1947 Ladislav Troják, v roku 1972 Vladimír Dzurilla, Július Haas, Milan Kužela, Rudolf Tajcnár, v roku 1976 Vladimír Dzurilla a Marian a Peter Šťastní, v roku 1977 opäť Vladimír Dzurilla, bratia Šťastní a Vincent Lukáč. V roku 1985 Dárius Rusnák, Igor Liba, Vincent Lukáč a Dušan Pašek. Striebornými a bronzovými medailistami zo svetových šampionátov sa stali aj Jozef Golonka, Ján Jendek, Karol Fako, Jozef Čapla, František Gregor, Marcel Sakáč, Jozef Bukovinský, Peter Ihnačák, Mojmír Božík, Vladimír Svitek, Jerguš Bača, Zdeno Cíger, Oto Haščák, Róbert Švehla, Peter Veselovský.

Slovan Bratislava v polovici 60. rokov

Stolný tenis. Najväčšia hráčska osobnosť slovenského stolného tenisu František Tokár získal s družstvom Československa titul majstrov sveta v rokoch 1947, 1948, 1950 a 1951, pričom v roku 1949 sa stal majstrom sveta vo štvorhre (s I. Andreadisom). Majstrom Európy vo štvorhre sa stal v roku 1964 viacnásobný medailista na ME Vladimír Miko (so Staněkom). Členom družstva Československa, zlatého na MS 1948 a MS 1950 i strieborného na MS 1949 bol aj Max Marinko. Majstrom Európy vo štvorhre sa stal v roku 1964 viacnásobný medailista na ME Vladimír Miko (so Staněkom). Ďalšie medailové úspechy zaznamenali Štefan Kollarovits, Viliam Polakovič, Emília Harvanová-Butzová, Irena Mikócziová-Bosá, Renata Kasalová. Striebornú medailu v dvojhre na MS 1973 získala Alica Grófová. Na MS 1991 sa z bronzových medailí pre družstvo ČSFR tešili aj Tomáš Jančí, Milan Grman i Roland Vími.  

Atletika. Olympijský víťaz Jozef Pribilinec bol úspešný na MS 1983 a 1987, keď si vždy vybojoval striebro v chôdzi na 20 km. ME 1986 mu priniesli zlato. Imrich Bugár sa stal v roku 1983 majstrom sveta v hode diskom. Jozef Plachý bol druhý na ME 1969 a stal sa halovým majstrom Európy v roku 1972 v behu na 800 m. Diaľkárka Eva Šuranová si na ME 1974 doskočila po striebornú medailu, zatiaľ čo výškarka Mária Mračnová-Faithová na ME 1969 po bronzovú. V roku 1966 získala titul majsterky Európy v behu na 400 m Anna Chmelková.  Na ME 1990 vybojoval najcennejší kov Pavol Blažek v chôdzi na 20 km. Medzi úspešných atlétov sa radia aj šprintérka Eva Glesková-Lehocká, stípliar Dušan Moravčík, výškar Roman Moravec či chodec Igor Kollár.

      

Mária Mračnová                                   Pravda, televízia, Slovnaft 1978

Plávanie. V rokoch 1946 a 1947 vyrovnal Ľudovít Komadel dvakrát svetové rekordy na 400 m prsia. Slávia Bratislava bola do polovice 60. rokov na špici čs. plávania. Medzi najväčšie osobnosti bazénov patrili Vladimír Skovajsa, Ladislav Bačík, Ivan Ferák, Vladimír Hopka, Marta Skupilová. Najlepšie vodné pólo hrali ČH Košice a Slávia UK Bratislava, mnohonásobní majstri republiky. Oľga Kozičová si zaplávala finále na OH 1968, Miroslav Roľko sa stal majstrom Európy 1977, Marcel Géry si vyplával bronz na ME 1985.

Miroslav Roľko

Cyklistika. V 50. rokoch dominoval na ceste i na dráhe Vlastimil Ružička, trikrát bol členom víťazného tímu ČSR na Pretekoch mieru. V roku 1952 vybudovali v Bratislave cyklistický štadión s klopenou dráhou, prvý na Slovensku, a v roku 1954 sa uskutočnil prvý ročník pretekov Okolo Slovenska. Vynikajúce úspechy dosiahol olympijský víťaz Anton Tkáč, keď sa stal v rokoch 1974, 1976 a 1978 trojnásobným majstrom sveta v cyklistickom šprinte. Cyklokrosár Róbert Glajza sa stal v roku 1989 majstrom sveta a o rok neskôr vyhral Ján Svorada Preteky mieru. Úspešná bola aj Eva Orvošová, ktorá získala na MS v horských bicykloch v roku 1991 striebro.  

Cyklistický štadión s klopenou dráhou v Bratislave 1957

Lyžovanie. Od roku 1949 sa organizuje Tatranský pohár, medzinárodná súťaž v klasických lyžiarskych disciplínach a od roku 1950 Veľká cena Slovenska v zjazdovom lyžovaní. V 50. a 60. rokoch boli v bežeckej stope najlepší Rudolf Čillík, Štefan Harvan, združenár Štefan Olekšák, v zjazdových disciplínach Daniel Šlachta, Vladimír Krajňák, Jozef Krasula, Milan Pažout. Neskôr vynikli zjazdárky Dagmar Kuzmanová, Jana Gantnerová-Šoltýsová, piata na ZOH 1984 v zjazde a bežkyne Anna Pasiarová, Alžbeta Havrančíková, celkovo druhá vo svetovom pohári 1989, skokan na lyžiach Martin Švagerko, juniorský majster sveta a člen bronzového družstva ČSSR na MS 1989 a zjazdár Peter Jurko. V roku 1970 sa stali Vysoké Tatry hostiteľom MS v klasických disciplínach. Tatry sa stali viackrát dejiskom pretekov svetového pohára. Od roku 1974 sa organizuje diaľkový lyžiarsky beh Biela stopa SNP v Kremnici.

Krasokorčuľovanie. Vynikajúce úspechy dosiahli najmä Karol Divín, majster Európy 1958 a 1956, Ondrej Nepela, trojnásobný majster sveta v rokoch 1971 až 1973 a päťnásobný majster Európy v rokoch 1969 až 1973. Majstrom Európy sa stal aj Jozef Sabovčík v rokoch 1985 a 1986, bronzovú medailu na ME 1974 vybojovala Liana Drahová. Bratislavský zimný štadión sa stal dejiskom európskych šampionátov v krasokorčuľovaní v rokoch 1958 a 1966 a v roku 1973 hostil účastníkov MS.

Ondrej Nepela a Hilda Múdra 1973

Zápasenie. Najväčšou osobnosťou bol Jozef Lohyňa, majster sveta 1990, strieborný na MS 1991 a bronzový na MS 1986, viacnásobný medailista z ME. Úspešní boli aj ďalší voľnoštýliari, Dan Karabin, majster Európ 1976, strieborný na ME 1975 a strieborný na MS 1982, Július Strnisko, dvojnásobný bronzový medailista z ME 1982 a 1983. Dušan Masár získal bronz na ME 1985 i MS 1990 v gréckorímskom štýle a Jozef Schwendtner na ME 1983. V domácich pomeroch získali tituly majstrov Československa Dunajplavba Bratislava, Baník Prievidza, Lokomotíva Košice a Dukla Trenčín.

Box. V roku 1949 sa stal Július Torma majstrom Európy, pričom z európskych šampionátov 1947 a 1955 má ešte dva bronzy. Bronzovú medailu vlastní z ME 1967 Vojtech Stantien, striebornú z ME 1989 Michal Franek, juniorský majster Európy z roku 1987. V najvyššej československej súťaži získali tituly republiky boxeri Dubnice nad Váhom a Martina.

Vysokú úroveň, najmä v 80. a 90. rokoch, dosahovala slovenská kulturistika. Medzi európskych a svetových šampiónov či úspešných medailistov patria Zuzana Kořínková, Pavol Jablonický, Anton Holič, Peter Uríček, Pavol Grolmus.

Kanoistika. Ladislav Čepčiansky získal striebro na MS 1958, Tibor Polakovič medailu rovnakého kovu na ME 1961 a Felix Masár bronz na MS 1979. V roku 1989 sa stal Attila Szabó majstrom sveta na 10 000 m, z MS 1987 si priviezol domov striebro a bronz. A bronz si vypádlovali na MS 1991 aj Róbert Erban – Juraj Kadnár.

Ladislav Čepčiansky

Veslovanie. Dvojskif František Reich – Albert Krajmer získal na MS 1955 a ME 1956 strieborné medaily, Ctibor Reiskup v osemveslici ČSR vybojoval titul majstra Európy 1956. Na ME 1959 získal v dvojskife Pavel Schmidt (s V. Kozákom) striebro a v roku 1962 bronz.

Aj v ďalších športových odvetviach získali slovenskí športovci v rokoch 1945 až 1992 cenné úspechy. Za všetkých spomeňme napríklad šermiarku Katarínu Ráczovú-Lokšovú, striebornú na MS 1978 v šerme fleuretom, šachistov Ľubomíra Ftáčnika a Jána Plachetku, ktorí získali ako členovia družstva ČSSR na šachovej olympiáde 1982 strieborné medaily. V rokoch 1983 a 1985 sa stali majstrami sveta v hliadkach na divokej vode M. Hajdučík s M. Kučerom. Karatista M. Gachulinec vybojoval striebornú medailu na MS 1992, zo Slovenska pochádza aj majster sveta v Enduro, motokrosár Jaroslav Katriňák a presadili sa ďalší slovenskí športovci. Pozornosť si zaslúžia gymnasti František Daniš, Pavel Gajdoš či Jozef Konečný, vzpierač Ondrej Hakel, ktorý vlastní desať medailí z MS a ME, jeho kolegovia Anton Baraniak či Miloš Čiernik, alebo kvalitní cyklisti Milan Jurčo, Anton Novosad i Miroslav Lipták. Obdiv patrí horolezcom, ktorí zdolali niekoľko himalájskych osemtisícoviek. Dvaja z nich, Zoltán Demján a Jozef Psotka, zdolali strechu sveta – Mont Everest, späť sa vrátil, žiaľ, iba ten prvý. A mohli by sme menovať ešte ďalších, ktorí získavali úspechy a šírili slávu slovenského  športu. Zaslúžia si našu pozornosť.

Mariana Krajčírová